Mám rada snáď všetky sviatky na svete, dokonca aj Veľkú noc. Len jeden jediný nemôžem vystáť – deň svätého Valentína! Akonáhle sa blíži 14. február, úplne cítim, ako sa mi proti mojej vôli zdvíhajú chĺpky na rukách. Je to signál, že by som zo seba mala najskôr urobiť nejakého jazveca a oneskorene sa ponoriť do zimného spánku (alebo ako by dozaista podotkla naša profesorka, vykonávať proces s názvom „hibernácia“). Zavŕtaná niekde sto míľ pod zemou (prípadne zababušená pod perinou) prečkám ten hrozný deň a vyleziem, až budem mať istotu, že nebezpečenstvo je zažehnané. Hej, výborný nápad – budem HIBERNOVAŤ!

Všetko je inak…

Môj sofistikovaný plán mi zhatila mamička, ktorá mi presne v sedem hodín ukradla perinu. Žiadne výhovorky, začínajúce chrchlavým: „Mami, som chorá!!“, končiaci zúfalým: „Ale ja z domu nemôžem!“, mi neboli nič platné. Mamička tvrdošijne trvala na tom, že do školy ísť musím. , No poteš metlu,‘ pomyslím si rezignovane. Takže sa tomu februárovému klišé rovnako nevyhnem! Odovzdane, s hlavou sklopenou, kráčam ku vchodovým dverám. „Tváriš sa, ako by si išla na popravu,“ okomentuje to mamička pobavene. Nato príde ku mne a šibalsky na mňa žmurkne: „Pozri sa pred dvere. Stavím sa, že tie darčeky budú pre teba…“ Ignorujúc prvú myšlienku, ktorá mi prebehla hlavou (,To bude určite bomba… alebo že by dynamit?‘), otvorím dvere a mám čo robiť, aby som nezavýskla nadšením. Z rohožky sa na mňa usmieva ružová obálka a červená ruža. Hmm – že by ten Valentín predsa len nebol taký zlý…?

Neznášam svätého Valentína!
5 (100%)1